Čakanie na technika

Ak by Samuel Beckett pisal Godota dnes, asi by ho nahradil iným slovom. Bolo by to napr. Čakanie na technika internetového providera”. Mýtické stvorenie, prozákaznícky orientované. Vypadáva internet (podľa mňa nás blokujú, lebo ťaháme dáta ako výpočtové stredisko NSA) a technik povedal, že príde dnes medzi 12.30 – 16.30. Pche uznaje, to čo je už za časové okno.  To si akože mám kvôli tomu brať dovču? Nemám síce nič v pláne ako nezamestnaná, ale o to nejde. Ide o princíp do prdele.

Hľadám si prácu, ten príjemný pocit pomsty, keď som vysúdila odškodné od mojej skurvenej firmy, pretože moja výpoveď bola v rozpore so zákonom (pri rozhovore ukončenom vyhrážaním, že nemám hovoriť o firme zle lebo dostanem zlé doporučenie – to už bolo aj tak na prd, ešte že som vysúdila nové), trval iba dovtedy, pokým mi na účet neprišlo zdanené odškodné. 40% mi strhli na daniach. WTF. V týchto chvíľach som krutým libertariánom – nechcem štát, chcem revolúciu, ktorá dá ešte viac moci tým pár bohatým ľudom, čo to ovládajú aj teraz a mne znížia dane. Haha – te bol dobrý.

Nájsť si prácu ako žena z Ostblocku vo veku 32 rokov je takmer nemožné. Nielen kvalifikovanú, ale akúkoľvek, čo ma dovádza na hranu zúfalstva a seriózne mám existenčné strachy a návaly paniky, že skončím chudobná. Teda ešte viac ako som. Buď mi neodpovedajú alebo mi na dosť vhodné pozície napíšu, že na nemohli akceptovať, ale nenapíšu prečo alebo mi ponúkajú plat, z ktorého tu človek proste nevyžije a povedia mi, že si nemám namýšľať, že dostanem ako cudzinec viac.

Úrad práce na mňa zabudol, keďže som dlho nedostala termín, zavolala som aktívne sama a na druhom konci telefónu som podľa tichého nadávania zistila, že ma zabudli dať do databázy. No bude to veselé, už sa teším ako moje sebavedomie spadne do suterénu.

 

Ale aspoň savdobné šaty prišli a sú krásne.

Inak je 15.03  a furt nič.

Edit: Prišiel o 16.03 a chudák veľmi smrdel potom. To sú tie podivné soft shell bundy

 

 

Posted in Uncategorized | 2 Comments

Life sucks…and then you die

Nebojte sa, nikto neumrel. Ak nepočítame moju hrdosť a sebavedomie. Aj keď to už prešlo peklom genocídy nemeckej mentality, kde si ľudia v práci želajú “šťastné a veselé pracovanie” – nesrandujem.

V mojom obľúbenom seriály stará mama aristokratickej rodiny povedala, že život je iba problém za problémom, ktoré treba vyriešiť a potom človek umrie. Alebo inak. Life sucks and then…you die.

Vždy sa mi zdalo hrozné, keď sme na dejepise brali, že tí ľudia voľakedy dávno umierali, ked mali 35 alebo 40. Keď si ale predstavím, že každý pondelok myslím na to,  kedy bude piatok a potom v piatok si poviem, že ubehol týždeň, kde som išla do práce a nakúpiť a som opätovne bližšie k vlastnej smrti, tak to volakedy nemali asi až také zlé.

O svadbe sa nebavíme, pretože už len keď sa jeho kamaráti spýtajú napr. kedy je obrad, chytí ľahky hysák a samonasierací záchvat a hovorí, že celý jeho život nie je svadba. Takže sme v harmónii všetko vybavili ako väčšina párov. Ja som všade napísala a objednala – on má výhodu neznalosti jazyka a krásnej láskavej slovenskej mentality, keď Dj ktorý dostane niekoľko sto eur za noc naserie, ak mu poviem, že očakávam, že keďže je v práci, nebude na svadbe chlastať. Inak rodine povedal dátum, ale nespýtal sa, či chcú prísť. A dátum je samozrejme zlý, lepší by bol víkend predtým, lebo to sú v Nemecku prázdniny . WTF – nikto z nich nemá školopovinné deti. A ešte prekvapivé otázky, či to naozaj chceme robiť na SLOVENSKU – pretože je jasné, že pri prekročení hraníc auto s nemeckou SPZ prepadne banda medveďov v krojoch s kalašnikovmi. Vraj máme centrum života tu. Je síce milé, že moj priateľ je v jeho rodine videný ako MY. Ale mať priateľa a prácu na juhu Nemecka neznamená, že je to centrum mojej existencie.

And the fairy tail continues. Keďže sme sa katastrofálne zasnúbili na začiatku októbra, do februára je to krátka doba, lepší chlap doští a proste nebol čas medzi tým ľutovaním sa, hysterickými scénami vyhadzovania oblečenia zo skrine, lebo sa cíti nespravodlivo hodnotení personalistom, ležaním na gauči a prejedaním sa, ísť kúpiť ozajstný prsteň. Taký, čo nebol kúpený u tureckého šmelinára zlatníka. Je to delikátna záležitosť – prsteň je rovnica s mnohými neznámymi – veľkosť (vytlačila som ju na papier a zakrúžkovala), kameň, materiál a tvar (poslala som mu link s tým, ktorý chcem) a keďže si nie je istý, pretože som náročný zákazník, nekúpil radšej žiadny. Po nátlaku a výsluchu sa priznal, že link s prsteňom stratil v konverzácii (lame, svoje drbnuté synťáky nestratí nikdy) a to, že sme boli osobne v obchode a ukázala som mu prsteň, pri ktorom som povedala citujem “tento sa mi páči, tento chcem a je mi dobrý” a stál menej než koženné čižmy, nepovažoval za dostatočnú istotu, mala som hovno. Bolo načase vytiahnuť tažký kaliber. Bolo načase samu seba presvedčiť, že ho vlastne nepotrebujem. Je to rovnaké klamstvo ako keď chudobným (teda nám) tvrdíme, že peniaze nie sú všetko, aby sa nebúrili. Alebo keď si hovoríme, že ide o osobnosť a charakter a nie o výzor. Alebo keď sa presviedčame, že ak budeme dostatočne tvrdo pracovať, naša práca bude odmenená – hovno hovno zlatá rybka, to by tie deti v Rio de Janeiru, čo triedia odpadky 15 hodín denne, boli už prezidentmi USA. Presvedčila som sa po odložení cti a ženskosti, že nepotrebujem chlapa aby mi kúpil zásnubný prsteň. A kúpila som si ho sama. Ale keďže som líška vychcaná, objednala som si taký, čo klame telom a nevyzerá ako zásnubný. Ale ako prsteň, ktorý dostala žena od rodinného príslušníka, ktorý nevedel, čo jej dať na Vianoce a darčeková poukážka mu bola trápna. A teraz ma ospravedlňte. Idem svoju zadupanú hrdosť doraziť čokoládou. Aj tak budem v bielej vyzerať ako veľryba.

 

b4s_bridezilla090308_36496a_8col

Posted in Uncategorized | 2 Comments

Zásnuby na zaplakanie

Život je plný záhad a otázok. Prečo má človek potrebu prdieť na jóge, keď sú vedľa neho kolegovia. Či je chlap, ktorého vidíte niekde na párty alebo na firemnom večierku čo sa týka pokladu v nohaviaciach shower alebo grower. Či ho nosí na ľavú alebo pravú stranu. Alebo je tak mikroskopický, že mu stačí sa schovať za zips. Prečo sú všetky last minuty drahé ako luxusná dovolenka práve vtedy, keď termín hľadám ja. Prečo na vyššiu pozíciu príjmu osobu bez vysokoškolského vzdelania a dokumenty, ktoré potrebujem k ukončeniu úlohy, mi šéfka zámerne schováva atď.

Alebo…prečo kurva keď jasne poviem aký darček chcem na narodeniny, dostanem darček úplne iný.

Blížil sa deň o ktorom sa nehovorí – to pochopíte keď budete mať 28 a vyššie. Vtedy nikto nebude viac hovoriť, aký je to super vek, iba vaše nezadané staršie kamarátky aby neprepadli zúfalstvu. Teda narodeniny bližšie nespecifikovaného veku nad 30.

Nebola som náročná – chcela som buď drahý foťak alebo drahú čiernu veľkú kabelku alebo drahé čižmy alebo drahý šperk.

Dostala som lacnú bielu kabelku. Pretože môj drahý ju považuje za peknú a k tomu ešte šatku ako darček od budúcej svokry. S americkou vlajkou. Predpokladám, že bola vo výpredaji. Čumela som jak sova z nudlí. Darček som si mohla romanticky vybrať z kufru auta, kde ležala kabelka nezabalená. Ach❤ – no nemiluj ho.

Bolo to takmer rovnako romantické ako zásnuby. V Berlíne som nakupovala a najdrahší mi zavolal, nech prídem na Kottbuser Tor – niečo ako Bratislava Hlavná šťanica – feťáci, drobní kriminálnici, šťanky a grafiti všade. Vraj je to tu romantické a chce sa ísť poprechádzať. Ani omylom, kurnik, je v Berlíne milión krásnych parkov a miest a my ideme jak jebnutí v ghette sa prechádzať. Povedala som, že idem domov a keď chce nech ide ešte nakupovať a on išiel. Nemala som pocit, že by sa malo stať niečo výnimočné.

Večer sme išli do elektro klubu. Pri dverách čakali povestní berlínski vyhadzovači, príjemní ako hovno na chodníku. Ja som prešla bez problémov, môj najdrahší bol zastavený a vyhadzovač mu vybral krabičku a kričal berlínskou nemčinou (teda skoro turecky) – was drin? Drogen? Hast da Drogen? Na čo mu povedal, že nie, že je to prsteň pre mňa. Čo som nevedela, ale ako správna východoeuropska žena som ho utekala zachrániť. To vyhadzovačovi docvaklo a povedal mi “Nix Problem, alles gut” a že mám ísť preč. Neexistuje nič romantickejšie ako požiadanie o ruku v elektro klube, kde je hluk, tma, súložiace páry na wc a tak. Tento geniálny nápad skrsol  nielen v hlave samotného drahého ale aj jeho kamarátov – obaja single. Vykoumali to spolu v krčme pri pive spontánne. A preto sa ma v klube opakovane spiklenecky pýtali, či je “všetko v poriadku”?  Mysleli že sa “to” už stalo. Môj Schatzi sa ale zhulil a opil a nejak mu nevydali slová. Na ďalší deň sme cestovali domov a neudialo sa nič. No a v nedeľu sedím ráno romanticky v pyžame, deravom tričku a deke na gauči a hovorím, že bolo v Berlíne super. Otočila som sa naňho a zarevala “do riti, to bolo tak romantické, kurva prečo si ma nepožiadal o ruku, si starý chren, dokedy chceš čakať?” Nebolo za tým nič cielené, iba nekonečná frustrácia z jebnutých výhovoriek typu – prečo, veď mi je dobre alebo neviem, nikdy som nemyslel, že sa ožením. To viete, keď bývate u Deadline, ktorá sa hrdličkuje so Spolubydlom, to zanechá stopy. Moje vyznanie lásky ale zapôsobilo na to správne miesto, teda na jeho srdiečko a asi aj centrum v mužskom mozgu zodpovedné za vylučovanie hormónu strachu, čo sa spustí pri každej hádke so ženou. Kľakol si na zem, odsunul nevybalený kufor, nadvihol svoje špinavé trenky pod ktorými mal jeansy a vytiahol to najotrasnejšie celofánové vrecúško na svete – hnedé so striebornými hviezdami, krásne pokrčené. Z neho vytiahol plastovú červenú krabičku – podobnú som dostala, keď som mala asi 10 rokov a dostala som darček od rodiny, no vtedy bola iná doba  chápete, po revolúcii, vkus nikde a chudobní sme boli. Vtedy sa to bralo ok. Ale teraz – no des a hrúza. A v krabičke dva !!! prstene. A veľmi veľmi nevkusné. Nič sa nespýtal. A keď videl môj zhrozený pohľad, povedal, že mi ich iba ukazuje a je to symbolické. Neviem kurnik, či v živote nevidel nejaký romantický film. Videli ste, aby niekto pri tom kľaknutí a otvorení krabičky mal v krabičke dva prstene? Jasné, že nie. Čo nás naučili britské romantické komédie, ak nie romantiku. Tak kurnik ako môže chlap vybrať takú blbosť. Romantika v riti, moment sa nikdy nevráti. Do plaču mi bolo a je ešte. Keďže je z veľkej nemeckej rodiny, nemá absolútne žiadne romantické cítenie. Hlavne, že je niečo praktické. Spontánne (po mojom intenzívnom terore pred Berlínom, že kurva nech sa rozhýbe) na Kottbuser Tor vošiel do tureckého zlatníctva kde mu úplne objektívne predavač poradil, že je ok kúpiť na zásnuby svadobné obrúčky. Môj drahý doteraz nechápe rozdiel medzi snubákom a obrúčkou. Predal mu prsteň z asi nejakého kovu (mačacie zlato hahaha)  pričom najdôležitejšie informácia bola “vaša žena bude spokojná, je to dobrý výber, sú ťažké”. Doma som sa mu poďakovala, poevdala som že je to dúfam žart a toto nemyslí vážne že nie je schopný kúpiť jeden zasraný prsteň. Na stôl som mu už dávnejšie položila moju veľkosť prsteňa a aj pár na výber z netu, koré stáli menej ako lepšie koženné čižmy. A ono hovno…ako s darčekom.

Len mi je ľúto, že tento moment je navždy pokazený a nikto mi ho nevráti. Vraj snubák dostanem, ale neverím tomu. Myslím, že tento moment bude pre mňa vždy spojený iba so záchvatom agresie. Aspoň, že mi je ten otrasný prsteň veľký.

Any Colour you like Motorbass

 

 

Posted in Uncategorized | 5 Comments

Berlin Berlin & Zásnuby???

Tratadaaaaa. No čo lemry…čo nové? Ste aj zabudli, že existujem. No občas mám pocit, že to zabúdam aj ja, keďže odkedy mám nad 30 rokov, som medzi “30 a smrťou” ako povedala Deadline, ktorá ako človek pred 30 dokázala v Berlíne zvyšovať moje sebavedomie poukazovaním na to, že mladšia už nebudem. Veď počkaj, príde na psa mráz a na teda narodeniny a prsia budú budú padať stále nižšie. Ale nie toto som chcela, chcela soms a srdečne poďakovať za ubytovanie vo vile. Deadline a jej spolubidlo nám ponúkli prístrešok, keď sme prišli na koncert U2 a zevlovali sme u nich celý týžden. Ale snažili sme sa po sebe aspoň upratať.

Ubytovali sme sa hlboko vo východnom Berlíne, v krásnej robotníckej štvrti, kde ľudia buď nepracujú a sú pred Kauflandom alebo sú na dôchodku a pozerajú z okna (ŠTB mentalita zdraví). Očakávala som sex drugs and rock n roll. Sex nebol, drugs u mna tiež, lebo som nudná a rock n roll sa zmenil na hipsterské eletro, kde sme ale aspoň nemuseli platiť vstup s deadline, lebo môj muž bol grant. Ale inak by nás tam ani párom volov nedostali. Akurát mi močák prechladol na alternatívnej lodi pri koncerte kapely, ktorá podľa mňa ešte ani neexistuje.

Berlín bol super ako vždy, lebo je to proste mesto, kde ľudia nekašlú ostentatíve v električke, keď hlasnejšie šuštíme igelitkou. Alebo ako u mňa, ked raz v noci niekto na ulici kopal do plechovky, začali sa vo všetkých oknách zažínať svetlá a dramaticky vystrkovať hlavy. Chvalabohu, že išiel iba po roh, lebo inak prisahám, že nejaký švábsky police SWAT team by prišiel.

Aktívny čas sme využili pekne na party a kultúru. Nejaké to múzeum sa našlo – Berliner Unterwelten – protiletecké veže z II.SV boli náhodou fakt dobré a ani my ženy sme sa nenudili.

Odskočili sme si jeden večer aj do Ritter Butzke, čo je veľmi sympatický klub s nesympatickými vyhadzovačmi, ktorí patria k Berlínu ako fetky na Alexanderplatzi a podivní Arabi postávajúci na rohoch večierok. Rozjebaný nábytok , čo by ste si nedali ani na chatu od babky, zaujímavé WCka ako v škole prírode pri operáci rasovej čistoty Lebensborn niekde v nemeckých horách a neschopní časníci.❤  ach Berlín – nikdy ma nesklameš.

Tento konkrétny balík svalov chcel môjmu chlapovi vyhodiť záhadnú krabičku, pretože si myslel, že v nej má drogy. V nej prekvapivo tentokrát drogy nemal. Mal v nej prsteň a v hlave žiadosť o ruku, ktorá vypálila inak ako v romantických filmoch takže stay tuned. Čakala som na to jak na zjavenie a ono …nič moc.

Inak sa mi ozval jeden z mojich pošahaných ex. Ten, ktorý nezniesol aby niekto chodil v papuaciach co mal obuté na terase, po izbe a druhé poznávacie znamenie je to, že mal najmenší penis – menší ako moja dlaň. A celkovo bol vadný. Každopádne mi poslal srdcervúci email, kde už v predmete napísal, že skôr ako to zmažem, mám si to prečítať. Takéto emaily vo mne evokujú pocit, že sa jedná o spam. Ospravedlnil sa mi, že sa choval ako kokot a poprial mi pekný deň a nezabudol napísať patetickú vetu, že dúfa, že aspoň ja som našla šťastie(to vo mne opäť evokovalo pocit, že sa snaží zistiť, či niekoho mám). Po tom, ako som sa s ním prestala stretávať tak áno. Keďže som ako Deadline, zvedavosť mi nedala spávať. To, či mu chýbam ja, mi bolo celkom šuma fuk, ale zaujímalo ma, či tak neznesiteľný človek putuje životom tak, ako som predpokladala. Je to ale vždy riziko, lebo často sa môže stať, že keď sa spýtate, ten druhý vám vylíči nejakú tragickú udalosť, ktorá ho zmenila (ako úmrtie v rodine) a to sa človek potom cíti zle. Každopádne som sa spýtala a potom mi poslal asi 5 emailov, kde do detailov vylíčil čo zlé sa mu prihodilo – autohavária, kde sa nikomu nič nestalo, strata práce, ktorú neznášal a pozor – dva rozchody. Toto mi je záhadou – ako mohol taký človek mať za 4 roky 2 vzťahy. V každom emaily nezabudol pripomenúť, že ma už nechce otravovať svojim životom a potom napísal ďalší.

12049210_10153342549098533_5950259869560975583_n

Posted in Uncategorized | 8 Comments

Lepšie to už nebude

Leto sa nezadržateľne blíži. Je to vidieť podľa toho, že nemeckí muži nosia kraťasy obtiahnuté asi ako pančuchy a proklate krátke, ktoré sedia proklate nízko a aj mogadišo man sa vedľa nich cíti obézny. Nezabudneme sa nejaké mega trendy espadrilos so slanou na podrážke či ako sa tou nadáva. Na Slovensko sa tieto topánky dostanú asi o tri roky, keď ich začnú vypredávať v Pandorfe alebo ako hot akciu v Tescu.

Ja trávim večery aktíve, ako sa na ženu v tridsiatke bez záväzkov patrí. Varím a pozerám seriály. To prvé mi nejde, teraz som uvarila puding, ktorý vyzerá ako hovnová polievka. Ale lepšie ako drótom do oka. Kamarátka mi poradila, že mám zavrieť oči a predstaviť si, že je to creme brulee. Vypekám a varím, aby som si môjho chlapa vykŕmila a nijaká iná ho nechcela. Lebo nechcem aby opustil on mňa, ale keď už tak ja jeho a najlpešie preto, lebo urobil nejakú kokotinu a nie preto, že mi iba lezie na nervy. Dnes som vyhrala listky na metal koncert a nejdem. Chápete? Ja mám niečo zadara a som hnilá ísť? Dosiahla som nový level a mám pocit, že zhnijem zaživa.

Konečne som išla sama von v sobotu a bolo to viac než tragické. Mladí ľudia mi ponúkali miesto na sedenie v krčme a neflirtoval so mnou ani barman. Lepšie to už nebude

Posted in Uncategorized | 7 Comments

Pretvárka

Priznám sa, veľa krát klamem, aby som mala pokoj. Nikdy som nečítala Umberat Eca, nič od Coelha a ani 1984. Nikdy som do konca nedopozerala Pulp Fiction a nevidela som ani jedného Krstného otca. A žijem. A začala som pozerať House of cards, ale strašne ma to nebavilo. Ja to chapem – o čom to je, len ma to neskutočne nudí. Kevin Spacey, čo sa tvári ako stelesnené zlo, pričom by to neuverila ani jeho mama. A všetci sa tvária aké je to grandiózne a neviem čo. tak sa tak tvárim aj ja. A tvrdím, že som to videla a pozerávam to pravidelne. Myslím, že všetci, čo tvrdia, že to pozerajú a aké je to super a ako teraz vidia do politiky, si potajme pozrú namiesto toho Big Bang alebo Brooklyn 99. V opere som bola 2x a tiež ma to nebavilo. Necítila som sa ani dojatá a ani inak dotknutá tým nekonečným pomalým a nudným spevom. nepočúvam klasiku, poznám iba tie známe veci od Beethovena, Mozarta a Bacha a to ma baví počúvať len tú pasáž, čo je známa. A ešte Vltava je pekná, ale to je asi tak všetko. Pri predstave, že by som mala byť dve hodiny na koncerte klasickej hudby, sa mi ježia aj depilované chlpy. Samozrejme moji kolegovia hovoria, ako vo voľnom čase pošúvajú klasiku, ale myslím, že j to hlavne preto, lebo som povedala, že mňa klasika nebaví, takže je in byť z princípu oportunista proti všetkému, čo povie ten druhý. Keby poviem, že nepočúvam dychovku, určite sa nájde aspoň jeden expert,čo ju miluje. Neznášam divné slovenské rádoby alternatívne kapely ako Živé kvety a podľa mňa sú rovako hrozné ako Desmod.  Nebaví ma väčšina starých filmov, čiernobiele sú totálna katastrofa. Nebavia ma filmy s Vlastou Burianom, ten humor nie je vtipný v dnešnej dobe. Casablanka je utrpenie, tie dlhé pohľady, úplne zbytočné. Ako môžu tvrdiť, akí boli v minulosti herci úžasní? Veď hrali ca. 15 minút dokopy, inak len stále, pozerali alebo plakali, až kosti praštali. Slovenské “komédie” detto. Komédia v úvodzovkách, lebo hovorte si, čo chcete, Slováci nevedia byť vtipní. Neznášam “Utekajme, už ide”. A ani Kone na betóne, Milku Zimkovú mám chuť prefackať za ten jej prázdny výraz trpiteľský. A to som ten film ani nedopozerala.

Nožík sa mi otvára vo vrecku, keď počujem v SRo Borisa Filana s tým jeho negustióznym prejavom, kde má človek stále pocit, že Filanovi sa zbiera v hube toľko slín, že sa v nich utopí a on nie a nie prehltnúť. Jeho debilné rádoby vtipńe historky, kde on bol s kamarátom, všade bol a všetko videl. Na úrovni neznášania je zhruba na úrovni s Rázovým ksichtom po havárii a s jeho machistickými kecami.

Nebaví ma Collegium Musicum, remeselne super zvládnuté, ale hudba je strašná. Nech mi kurva nikto netvrdí, že má pri tom príjemné pocity

Tak, hejt je vonku. Uf, už mi je lepšie

Posted in Uncategorized | 12 Comments

Valentín

Včera bolo romantického Valentína. Všimla som si, že je momentálne veľmi v móde pindať zásadne na všetko, čo je bežné. Takže hlavne ženy pindajú na Valentína. Nechápem, prečo slovenské ženy kritizujú Valentína a hovoria kraviny ako “nepotrebujem jeden deň na ukázanie lásky, každý deň môže byť Valentín”. Môže, ale buďme úprimné, u slovenských chlapov nie je. U slovenských chlapov príde kytica alebo darček iba na narodky, deň žien alebo vtedy keď niečo posral a má strach to povedať. Ja som tú fázu kritizovania Valentína mala tiež, je to obľúbené u žien medzi 20-28 rokov, ktoré sú samostatné a je im trápne priznať, že by od muža chceli pozornosť. Preto sa presviedčajú, že je trápne ak pre vás niekto urobí niečo pekné. Lebo je to také free cool in sa so všetkým trápiť sama. Od ca. 28 roku sa to začne meniť, keď utekáte z roboty, ťaháte nákupnú tašku a idete do fitka, aby ste vyzerali super atraktívne pre vášho najdrahšieho, ktorý hrá hry na gauči. No a vtedy si ženská povie, že je to úplne prežiteľné dostať kvety, čoko alebo šperk. Aj keď sú kvety kúpené na pumpe.

Každopádne, v romantike si slovenskí a nemeckí muži nemajú čo vyčítať. Ja stále čakám na darček k Vianociam. Ešte stále nič nemám. Povedal, že niečo vymyslel na Valentína, nakoniec z toho bol prd makový – jedlo v reštike, ktorú som musela nájsť ja a aj to dosť fast food. Mal obrovské plány ako ísť do divadla, do thermalbad alebo si aspoň zahrať ten zasraný badminton, ktorý mám rada. Ale zistil, že to stojí 20€ za hodinu a to mu bolo veľa. Romantika áno, ale nie viac ako 8€. Začína nejak fotrovatieť. Ale to je môj problém, málo robím scény a nechám ho ísť večer von. Každopádne sa darčeku k Vianociam nikdy nedočkám. Napravenie Valentína je na to do liste tesne za Vianocami.

Posted in Uncategorized | 12 Comments